Headmap

Prenos a protiprenos v praxi psychodynamického terapeuta – Séria 2. časť

2. časť série o individuálnej psychodynamickej terapii


V prvej časti tejto série sme si predstavili individuálnu psychodynamickú terapiu ako smer, ktorý vychádza z psychoanalytickej tradície, no prispôsobuje ju kratšiemu a dostupnejšiemu klinickému formátu. V tejto časti sa podrobnejšie pozrieme na jeden z jej najdôležitejších pracovných nástrojov – na javy prenosu a protiprenosu, ktoré sa odohrávajú priamo vo vzťahu medzi klientom a terapeutom a ktoré skúsený psychodynamický terapeut dokáže využiť ako kľúčový zdroj klinicky využiteľných informácií.

Prenosom sa v psychoanalytickej aj psychodynamickej tradícii označuje proces, pri ktorom klient na terapeuta nevedome prenáša pocity, očakávania a vzorce správania, ktoré si pôvodne vytvoril vo vzťahu k dôležitým osobám zo svojho života, najčastejšie k rodičom alebo iným blízkym postavám z detstva. Klient tak môže terapeuta vnímať ako prísneho kritika, hoci terapeut v skutočnosti nič kritické nepovedal, alebo môže od terapeuta očakávať bezpodmienečnú starostlivosť, akú v detstve sám nezažil.

Freud si prenos pôvodne všimol ako prekážku liečby, keďže narúšal jeho pôvodný zámer, aby analytik zostával pre pacienta neutrálnou, takmer neviditeľnou postavou. Postupne si však uvedomil, že práve prenos predstavuje mimoriadne cenné okno do klientovho vnútorného sveta vzťahov, pretože vzorce, ktoré sa odohrávajú mimo terapeutickej miestnosti, sa v zhustenej a pozorovateľnej podobe reprodukujú priamo pred terapeutovými očami, v bezpečnom a kontrolovanom prostredí terapeutického vzťahu.

Prenos pritom nemusí mať iba negatívnu podobu nedôvery či kritickosti. Rovnako častý je takzvaný pozitívny prenos, pri ktorom klient terapeuta idealizuje, vníma ho ako mimoriadne múdru, starostlivú či dokonca takmer rodičovskú postavu a prisudzuje mu vlastnosti, ktoré v realite terapeutického vzťahu nemusia byť celkom opodstatnené. Aj táto, na prvý pohľad príjemnejšia forma prenosu si vyžaduje terapeutovu pozornosť, pretože neskúmaná idealizácia môže klientovi brániť vo vyjadrení sklamania, hnevu alebo pochybností, ktoré sú pre terapeutický pokrok rovnako dôležité ako otvorená dôvera.

Protiprenos označuje opačný smer tohto procesu – teda pocity, reakcie a impulzy, ktoré sa odohrávajú v samotnom terapeutovi v reakcii na klienta. Freud protiprenos pôvodne chápal najmä ako prekážku, ktorej sa má terapeut prostredníctvom vlastnej výcvikovej analýzy čo najdôslednejšie zbaviť, aby jeho vlastné nevyriešené konflikty nezaťažovali terapeutický proces. Moderná psychodynamická terapia však protiprenos chápe oveľa menej jednostranne a oveľa produktívnejšie.

Kľúčový posun v chápaní protiprenosu priniesla v päťdesiatych rokoch britská analytička Paula Heimannová, ktorá argumentovala, že terapeutove emočné reakcie na klienta nie sú rušivým šumom, ale často presne odrážajú to, čo sa v klientovi odohráva, hoci on sám to ešte nedokáže vedome pomenovať. Ak terapeut počas sedenia pri inak pokojne pôsobiacom klientovi pocíti náhly, nevysvetliteľný smútok alebo podráždenie, môže to byť signál, že práve tento pocit klient sám v sebe nesie, no bráni sa jeho priamemu prežívaniu či vyjadreniu.

Tento koncept, dnes označovaný ako takzvaný projektívny protiprenos, výrazne rozšíril možnosti psychodynamickej práce, pretože terapeutovi umožňuje použiť vlastné prežívanie ako diagnostický nástroj. Skúsený terapeut sa počas sedenia priebežne pýta, do akej miery jeho aktuálna reakcia na klienta vychádza z jeho vlastnej minulosti a nevyriešených tém, a do akej miery ide skôr o niečo, čo mu klient nevedome, prostredníctvom správania a spôsobu rozprávania, vlastne komunikuje.

Ako jednoduchý príklad možno uviesť situáciu, keď terapeut pri práci s inak vecným a pokojným klientom počas niekoľkých po sebe nasledujúcich sedení pociťuje nezvyčajnú ospalosť a ťažkosti udržať pozornosť. Namiesto toho, aby si to terapeut automaticky vysvetlil iba vlastnou únavou, psychodynamický prístup ho vedie k otázke, či týmto spôsobom v sebe nenesie niečo, čo sa klient sám bráni naplno prežívať – napríklad potláčanú nudu alebo prázdnotu vo vlastnom živote, ktorú navonok zakrýva príjemným, bezproblémovým vystupovaním. Overenie takejto hypotézy si vyžaduje opatrnosť a čas, no môže terapeuta nasmerovať k témam, ktoré by inak zostali dlho skryté.

Práve preto sa od psychodynamických terapeutov vyžaduje dlhá a náročná vlastná výcviková analýza alebo terapia, počas ktorej majú príležitosť spoznať vlastné typické emočné vzorce a citlivé miesta do takej miery, aby ich v praxi s klientmi dokázali rozlíšiť od toho, čo do vzťahu prináša samotný klient. Bez tejto schopnosti hrozí, že terapeut svoje vlastné nespracované témy nevedome premietne do interpretácie klientovho prežívania, čím môže terapeutický proces skôr poškodiť, než mu pomôcť.

Dôležitú rolu v tomto procese zohráva aj odborná supervízia, počas ktorej terapeut so skúsenejším kolegom rozoberá náročné prípady a vlastné reakcie na nich. Supervízori si pritom často všímajú takzvaný paralelný proces, pri ktorom sa dynamika medzi terapeutom a klientom nevedome zopakuje aj vo vzťahu medzi terapeutom a supervízorom, čo prináša ďalší pohľad na prípad.

V praxi súčasnej krátkej psychodynamickej terapie sa práca s prenosom a protiprenosom sústreďuje predovšetkým na opakujúce sa vzťahové vzorce, ktoré klient prináša nielen voči terapeutovi, ale aj do ostatných významných vzťahov vo svojom živote. Terapeut si tieto vzorce všíma už od prvých sedení a v priebehu terapie ich klientovi citlivo, postupne a v momentoch, keď je na to klient pripravený, pomenúva priamo na príklade toho, čo sa práve odohráva medzi nimi dvoma v miestnosti.

V ďalšej časti série sa budeme venovať obranným mechanizmom z pohľadu súčasnej klinickej praxe – pozrieme sa na to, ako psychodynamický terapeut rozpoznáva konkrétne obranné stratégie priamo počas sedenia a ako s nimi pracuje bez toho, aby klienta zaplavil predčasnými alebo príliš priamymi interpretáciami.