3. časť série o Sigmundovi Freudovi
V predchádzajúcej časti série sme sledovali, ako sa psychoanalýza v priebehu dvadsiatych a tridsiatych rokov rozšírila do Spojených štátov a Veľkej Británie a akú úlohu v tomto procese zohrala Freudova dcéra Anna. V tejto časti sa vrátime späť do Viedne konca tridsiatych rokov a pozrieme sa na posledné, mimoriadne dramatické obdobie Freudovho života – na jeho nútený odchod do exilu, na osud členov jeho rodiny, ktorí sa z Rakúska dostať nestihli, a na posledné mesiace jeho života strávené už v Londýne.
Dvanásteho marca 1938 obsadili nemecké jednotky Rakúsko a krajinu formálne pripojili k nacistickému Nemecku v akte, ktorý je dnes známy ako anšlus. Pre viedenskú židovskú komunitu, do ktorej patril aj osemdesiatjedenročný Freud, znamenala táto udalosť takmer okamžité vystupňovanie násilia, ponižovania a systematického odoberania majetku. Freud si v tom čase dlho odmietal pripustiť, že by mal Viedeň, mesto, v ktorom prežil takmer celý svoj život, niekedy opustiť, hoci jeho najbližší priatelia a rodina na odchod naliehali už roky predtým.
Prvé varovné signály pritom Freud zaznamenal už oveľa skôr. Keď nacisti v máji 1933 na verejných hranostiach v Nemecku pálili knihy „nežiaducich“ autorov vrátane jeho vlastných spisov, komentoval to vraj so sarkastickým nadhľadom poznámkou, že ide o pokrok oproti stredoveku, keďže v minulosti by boli pálili rovno jeho samotného. Napriek tomuto gestu si dlho hovoril, že Rakúsko, na rozdiel od Nemecka, zostane pred podobným vývojom uchránené, a svoju vieru v túto výnimočnosť si uchovával prakticky až do samotného anšlusu.
Bezprostredne po anšluse vtrhlo gestapo do Freudovho bytu na Berggasse 19 a na niekoľko hodín zaistilo jeho dcéru Annu na výsluch. Freud počas jej neprítomnosti údajne vôbec po prvý raz v živote prejavil zjavné znaky paniky, pretože hrozilo, že Anna bude deportovaná alebo že sa už nevráti. Anna sa napokon vrátila v poriadku, no táto skúsenosť definitívne presvedčila Freuda aj zvyšok rodiny, že ďalší pobyt vo Viedni už nie je bezpečný.
Samotná emigrácia si napriek tomu vyžiadala mesiace komplikovaných rokovaní a vysokú finančnú aj diplomatickú cenu. Nacistické úrady vyžadovali od židovských emigrantov zaplatenie takzvanej ríšskej úteky z majetku, dane, ktorá mala formálne postihovať tých, čo opúšťajú krajinu s majetkom nadobudnutým na jej území. V praxi išlo o vydieranie v obrovskom rozsahu, ktorého sumu za Freudovu rodinu napokon uhradila francúzska princezná Marie Bonaparte, jeho bohatá pacientka, priateľka a dlhoročná mecenáška psychoanalytického hnutia.
Okrem samotnej úteckej dane museli Freudovci podpísať aj vyhlásenie o odovzdaní takmer celého svojho hnuteľného aj nehnuteľného majetku v prospech nacistického štátu, vrátane bytu na Berggasse a väčšiny finančných úspor. Marie Bonaparte navyše už niekoľko rokov predtým Freudovi tajne požičiavala peniaze na úhradu dlhov jeho vydavateľstva a osobne tiež vykúpila späť časť rukopisov a listov, ktoré by inak zostali v rukách gestapa. Bez jej mimoriadnej finančnej aj osobnej angažovanosti by sa podľa väčšiny historikov Freudova emigrácia v takej rýchlosti a s takým rozsahom zachráneného majetku vôbec nepodarila.
Kľúčovú diplomatickú úlohu v procese emigrácie zohral aj americký veľvyslanec vo Francúzsku William Bullitt, osobný priateľ Freuda, s ktorým ešte v dvadsiatych rokoch spoluautorsky napísal kontroverznú psychologickú štúdiu o prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi. Bullitt intervenoval u nemeckých úradov prostredníctvom amerického veľvyslanectva vo Viedni a pomohol zabezpečiť, aby bola Freudovej rodine napokon udelená potrebná výstupná dokumentácia. Ernest Jones zároveň z Londýna zariadil povolenia na pobyt vo Veľkej Británii pre celú širšiu rodinu.
Emigrácia sa pritom netýkala iba samotného Freuda, jeho manželky a dcéry Anny, ale aj jeho ďalších detí a ich rodín, ktoré museli z Rakúska uniknúť samostatne a často dramatickejšou cestou. Freudov syn Martin, ktorý viedol rodinné vydavateľstvo Internationaler Psychoanalytischer Verlag, bol krátko po anšluse zaistený a jeho prepustenie sa podarilo vyjednať iba vďaka rýchlemu zásahu známych. Druhý syn, Oliver, inžinier žijúci vo Francúzsku, bol gestapom krátko zadržaný už skôr v súvislosti so svojou prácou a do Spojených štátov napokon emigroval cez Španielsko a Portugalsko. Najmladší syn Ernst, architekt usadený v Londýne, naopak zohral dôležitú úlohu pri organizovaní prijatia zvyšku rodiny v Británii.
Freud napokon spolu s manželkou Martou, dcérou Annou a niekoľkými ďalšími členmi domácnosti opustil Viedeň štvrtého júna 1938 vlakom smerujúcim cez Paríž do Londýna. Pred odchodom musel podpísať vyhlásenie, že s ním nacistické úrady zaobchádzali korektne – podľa dochovaných svedectiev si vraj vynútil pridanie ironickej vety, že môže vrelo odporučiť gestapo každému, hoci finálna podpísaná verzia tento sarkastický dodatok neobsahovala. V Paríži rodinu privítala práve Marie Bonaparte, ktorá im na pár dní poskytla útočisko, než sa presunuli na trajekt do Anglicka.
V Londýne sa Freudovci napokon usadili vo vile na adrese Maresfield Gardens 20 v severnej štvrti Hampstead, teda v tej istej oblasti, kde neskôr pôsobila aj Hampsteadská klinika jeho dcéry Anny. Freudova pracovňa aj jeho rozsiahla zbierka starovekých starožitností, ktorú si so sebou priniesol takmer kompletnú, boli v tomto dome usporiadané tak, aby čo najvernejšie pripomínali jeho pôvodný viedenský kabinet, a dnes práve v tomto priestore sídli Freudovo múzeum v Londýne.
Príchod do Británie sprevádzal nebývalý mediálny záujem a vlna sympatií zo strany britskej verejnosti aj intelektuálnych kruhov. Freuda krátko po príchode navštívil spisovateľ H. G. Wells, s ktorým ho spájalo dlhoročné priateľstvo, a zastavil sa aj mladý Salvador Dalí, ktorý si zo stretnutia odniesol silný dojem a neskôr nakreslil Freudov portrét. Kráľovská spoločnosť, jedna z najprestížnejších vedeckých inštitúcií sveta, Freuda prijala medzi svojich členov, čo sám vnímal ako jedno z najväčších ocenení svojej kariéry, hoci sa obradu kvôli zdravotnému stavu už nemohol osobne zúčastniť a members‘ book mu priniesli podpísať priamo domov.
Nie všetkým členom širšej rodiny sa však podarilo z Rakúska ujsť. Freud mal spolu päť sestier, z ktorých štyri zostali vo Viedni a stali sa obeťami holokaustu. Rosa Graf, Marie takzvaná Mitzi Freudová a Pauline Winternitzová zahynuli v koncentračnom tábore Terezín, zatiaľ čo najstaršia sestra Adolfine, prezývaná Dolfi, zomrela priamo v Terezíne krátko po deportácii od vyčerpania a podvýživy. Freud sa pokúšal zabezpečiť výstupné povolenia aj pre svoje sestry a ponúkal za ne výkupné, no byrokratické prekážky aj nedostatok finančných prostriedkov napokon znemožnili ich záchranu skôr, než sa situácia definitívne zhoršila.
Podľa dochovanej korešpondencie Freud tesne pred vlastným odchodom zveril zariadenie odchodu svojich sestier svojmu synovi Martinovi a niekoľkým dôveryhodným známym, ktorí mali v najbližších mesiacoch dojednať ich víza do Spojených štátov či Veľkej Británie. Vypuknutie vojny v septembri 1939 a následné uzavretie hraníc však všetky tieto plány zmarilo skôr, než sa mohli zavŕšiť. Dolfi zomrela v Terezíne už v roku 1942, zatiaľ čo Rosa, Mitzi a Pauline boli v roku 1942 deportované ďalej na východ, do vyhladzovacích táborov Treblinka a Auschwitz, kde zahynuli. Piata sestra, Anna Freudová-Bernaysová, sa ešte pred vojnou odsťahovala do New Yorku, a tak ako jediná z piatich súrodencov holokaust prežila.
Freudov odchod do Londýna teda nebol iba osobným zavŕšením jeho životnej cesty, ale aj trpkou pripomienkou toho, že jeho vlastná záchrana bola umožnená výlučnou kombináciou medzinárodnej slávy, vplyvných priateľov a značného majetku – privilégiami, ktoré drvivej väčšine ostatných rakúskych Židov vrátane jeho vlastných súrodencov chýbali. Historici psychoanalýzy preto dnes Freudov exil interpretujú aj ako symbol oveľa širšej tragédie celej generácie strednej Európy.
Freudove posledné mesiace života v Londýne poznačila najmä dlhoročná a čoraz bolestivejšia rakovina čeľuste a podnebia, s ktorou zápasil už od roku 1923 a pre ktorú podstúpil v priebehu rokov vyše tridsiatich chirurgických zákrokov. Napriek pokročilému ochoreniu a nutnosti nosiť rozsiahlu protézu nahrádzajúcu časť čeľuste pokračoval takmer až do úplného konca vo svojej odbornej práci – prijímal pacientov, písal a dokonca dokončil nedokončené dielo Náčrt psychoanalýzy, ktoré malo slúžiť ako stručné zhrnutie jeho celoživotnej teórie pre budúce generácie.
Choroba sa u Freuda prvýkrát prejavila bolestivým výrastkom na podnebí, ktorý si spočiatku dlho nechával vyšetrovať súkromne a pred väčšinou okolia svoj stav tajil, zrejme aj preto, že bol vášnivým fajčiarom cigár a obával sa, že diagnóza rakoviny potvrdí, že mu táto závislosť vážne uškodila. Hlavným operujúcim chirurgom sa stal viedenský špecialista Hans Pichler, ktorý v priebehu rokov vykonal väčšinu zo zákrokov vrátane rozsiahlej operácie v roku 1923, pri ktorej musela byť odstránená značná časť čeľuste a podnebia. Výsledná protéza, ktorú si Freud musel niekoľkokrát denne sám vyberať a čistiť, mu sťažovala reč aj stravovanie a stala sa trvalým zdrojom fyzického utrpenia na zvyšok jeho života.
V posledných rokoch choroby Freudovi veľkú útechu prinášala spoločnosť jeho čau-čau fenky menom Jofi, ktorú dostal darom od Anny ešte vo Viedni a ktorá ho sprevádzala aj počas liečebných sedení s pacientmi. Freud si všimol, že Jofi si pri sedeniach ľahala bližšie k pacientom, ktorí boli viac napätí a úzkostní, a vzdialenejšie od tých pokojnejších, čo ho priviedlo k neformálnym úvahám o schopnosti zvierat vnímať emocionálny stav človeka. Jofi ho sprevádzala až do jeho posledných mesiacov v Londýne a jej prítomnosť patrila podľa svedectiev rodiny medzi mála veci, ktoré mu v období najväčšieho utrpenia prinášali útechu.
Jeho osobným lekárom počas londýnskeho exilu bol Max Schur, ktorý sa roky predtým zaviazal, že Freudovi v prípade neznesiteľného utrpenia na konci života pomôže zomrieť dôstojne a bez zbytočnej bolesti. Dvadsiateho tretieho septembra 1939, len necelé tri týždne po vypuknutí druhej svetovej vojny, podal Schur na Freudovu výslovnú žiadosť niekoľko dávok morfia, ktoré uľahčili jeho posledné hodiny. Freud zomrel v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa vo veku osemdesiattri rokov, obklopený najbližšou rodinou.
Tento takzvaný Schurov sľub, ktorý si obaja muži dohodli už v roku 1929, patrí medzi najčastejšie citované epizódy Freudovho života a dodnes sa objavuje v diskusiách o eutanázii a práve na dôstojnú smrť. Schur vo svojich neskorších spomienkach opísal, že sa Freud v posledných týždňoch života pýtal, kedy už nastal čas, a keď mu lekár potvrdil, že ďalšie utrpenie už nemá zmysel, Freud iba pokojne prikývol a požiadal, aby o tom bola informovaná aj jeho dcéra Anna, ktorá s postupom súhlasila. Poslednou knihou, ktorú si dal ešte v tomto období nahlas čítať, bol podľa dostupných svedectiev román Balzaca.
Freudovo telo bolo spopolnené v krematóriu Golders Green na severe Londýna a jeho popol bol uložený do starogréckej urny z jeho vlastnej zbierky starožitností, ktorú mu kedysi darovala práve Marie Bonaparte. V tej istej urne boli po svojej smrti v roku 1951 uložené aj ostatky jeho manželky Marty. Dom na Maresfield Gardens, v ktorom Freud strávil posledný rok svojho života, dnes slúži ako Freudovo múzeum a uchováva jeho pôvodný pracovný kabinet prakticky v nezmenenej podobe, vrátane preslávneho psychoanalytického gauča.
Na pohrebe, ktorý sa konal práve v Golders Green, predniesol dojímavú rozlúčkovú reč Ernest Jones a krátky prejav predniesol aj rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, ktorý sa s Freudom priatelil poslednú dekádu jeho života a sám bol v tom čase takisto v exile. Zweig vo svojej reči označil Freuda za jedného z mála skutočne slobodných duchov svojej doby a vyzdvihol jeho odvahu skúmať aj tie najtemnejšie a najnepríjemnejšie stránky ľudskej duše napriek spoločenskému odporu, aký jeho myšlienky dlhé desaťročia vyvolávali.
Dom na Maresfield Gardens dnes ako múzeum navštevujú desaťtisíce ľudí ročne z celého sveta – odborníci aj laici, ktorých priťahuje možnosť uvidieť na vlastné oči pôvodný psychoanalytický gauč pokrytý orientálnymi kobercami, Freudovu knižnicu a jeho rozsiahlu zbierku egyptských, gréckych a rímskych starožitností, ktorými mal vo zvyku obklopovať sa počas práce. Kurátori múzea pravidelne organizujú aj tematické výstavy a prednášky, ktoré prepájajú Freudov odkaz so súčasnými otázkami duševného zdravia, migrácie a exilu – témami, ktoré sú vzhľadom na okolnosti jeho vlastného príchodu do Británie obzvlášť symbolicky naliehavé.
V poslednej časti tejto úvodnej série sa pozrieme na to, ako sa Freudov odkaz formoval v desaťročiach po jeho smrti – na vznik a premeny Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie, na postupné prenikanie psychoanalýzy do populárnej kultúry, a na to, ako súčasná veda hodnotí tie časti jeho teórie, ktoré obstáli, aj tie, ktoré sa ukázali ako prekonané.



