Headmap

Prenos a protiprenos v praxi psychodynamického terapeuta – Séria 2. časť

2. časť série o individuálnej psychodynamickej terapii


V prvej časti tejto série sme si predstavili individuálnu psychodynamickú terapiu ako smer, ktorý vychádza z psychoanalytickej tradície, no prispôsobuje ju kratšiemu a dostupnejšiemu klinickému formátu. V tejto časti sa podrobnejšie pozrieme na jeden z jej najdôležitejších pracovných nástrojov – na javy prenosu a protiprenosu, ktoré sa odohrávajú priamo vo vzťahu medzi klientom a terapeutom a ktoré skúsený psychodynamický terapeut dokáže využiť ako kľúčový zdroj klinicky využiteľných informácií.

Prenosom sa v psychoanalytickej aj psychodynamickej tradícii označuje proces, pri ktorom klient na terapeuta nevedome prenáša pocity, očakávania a vzorce správania, ktoré si pôvodne vytvoril vo vzťahu k dôležitým osobám zo svojho života, najčastejšie k rodičom alebo iným blízkym postavám z detstva. Klient tak môže terapeuta vnímať ako prísneho kritika, hoci terapeut v skutočnosti nič kritické nepovedal, alebo môže od terapeuta očakávať bezpodmienečnú starostlivosť, akú v detstve sám nezažil.

Freud si prenos pôvodne všimol ako prekážku liečby, keďže narúšal jeho pôvodný zámer, aby analytik zostával pre pacienta neutrálnou, takmer neviditeľnou postavou. Postupne si však uvedomil, že práve prenos predstavuje mimoriadne cenné okno do klientovho vnútorného sveta vzťahov, pretože vzorce, ktoré sa odohrávajú mimo terapeutickej miestnosti, sa v zhustenej a pozorovateľnej podobe reprodukujú priamo pred terapeutovými očami, v bezpečnom a kontrolovanom prostredí terapeutického vzťahu.

Prenos pritom nemusí mať iba negatívnu podobu nedôvery či kritickosti. Rovnako častý je takzvaný pozitívny prenos, pri ktorom klient terapeuta idealizuje, vníma ho ako mimoriadne múdru, starostlivú či dokonca takmer rodičovskú postavu a prisudzuje mu vlastnosti, ktoré v realite terapeutického vzťahu nemusia byť celkom opodstatnené. Aj táto, na prvý pohľad príjemnejšia forma prenosu si vyžaduje terapeutovu pozornosť, pretože neskúmaná idealizácia môže klientovi brániť vo vyjadrení sklamania, hnevu alebo pochybností, ktoré sú pre terapeutický pokrok rovnako dôležité ako otvorená dôvera.

Protiprenos označuje opačný smer tohto procesu – teda pocity, reakcie a impulzy, ktoré sa odohrávajú v samotnom terapeutovi v reakcii na klienta. Freud protiprenos pôvodne chápal najmä ako prekážku, ktorej sa má terapeut prostredníctvom vlastnej výcvikovej analýzy čo najdôslednejšie zbaviť, aby jeho vlastné nevyriešené konflikty nezaťažovali terapeutický proces. Moderná psychodynamická terapia však protiprenos chápe oveľa menej jednostranne a oveľa produktívnejšie.

Kľúčový posun v chápaní protiprenosu priniesla v päťdesiatych rokoch britská analytička Paula Heimannová, ktorá argumentovala, že terapeutove emočné reakcie na klienta nie sú rušivým šumom, ale často presne odrážajú to, čo sa v klientovi odohráva, hoci on sám to ešte nedokáže vedome pomenovať. Ak terapeut počas sedenia pri inak pokojne pôsobiacom klientovi pocíti náhly, nevysvetliteľný smútok alebo podráždenie, môže to byť signál, že práve tento pocit klient sám v sebe nesie, no bráni sa jeho priamemu prežívaniu či vyjadreniu.

Tento koncept, dnes označovaný ako takzvaný projektívny protiprenos, výrazne rozšíril možnosti psychodynamickej práce, pretože terapeutovi umožňuje použiť vlastné prežívanie ako diagnostický nástroj. Skúsený terapeut sa počas sedenia priebežne pýta, do akej miery jeho aktuálna reakcia na klienta vychádza z jeho vlastnej minulosti a nevyriešených tém, a do akej miery ide skôr o niečo, čo mu klient nevedome, prostredníctvom správania a spôsobu rozprávania, vlastne komunikuje.

Ako jednoduchý príklad možno uviesť situáciu, keď terapeut pri práci s inak vecným a pokojným klientom počas niekoľkých po sebe nasledujúcich sedení pociťuje nezvyčajnú ospalosť a ťažkosti udržať pozornosť. Namiesto toho, aby si to terapeut automaticky vysvetlil iba vlastnou únavou, psychodynamický prístup ho vedie k otázke, či týmto spôsobom v sebe nenesie niečo, čo sa klient sám bráni naplno prežívať – napríklad potláčanú nudu alebo prázdnotu vo vlastnom živote, ktorú navonok zakrýva príjemným, bezproblémovým vystupovaním. Overenie takejto hypotézy si vyžaduje opatrnosť a čas, no môže terapeuta nasmerovať k témam, ktoré by inak zostali dlho skryté.

Práve preto sa od psychodynamických terapeutov vyžaduje dlhá a náročná vlastná výcviková analýza alebo terapia, počas ktorej majú príležitosť spoznať vlastné typické emočné vzorce a citlivé miesta do takej miery, aby ich v praxi s klientmi dokázali rozlíšiť od toho, čo do vzťahu prináša samotný klient. Bez tejto schopnosti hrozí, že terapeut svoje vlastné nespracované témy nevedome premietne do interpretácie klientovho prežívania, čím môže terapeutický proces skôr poškodiť, než mu pomôcť.

Dôležitú rolu v tomto procese zohráva aj odborná supervízia, počas ktorej terapeut so skúsenejším kolegom rozoberá náročné prípady a vlastné reakcie na nich. Supervízori si pritom často všímajú takzvaný paralelný proces, pri ktorom sa dynamika medzi terapeutom a klientom nevedome zopakuje aj vo vzťahu medzi terapeutom a supervízorom, čo prináša ďalší pohľad na prípad.

V praxi súčasnej krátkej psychodynamickej terapie sa práca s prenosom a protiprenosom sústreďuje predovšetkým na opakujúce sa vzťahové vzorce, ktoré klient prináša nielen voči terapeutovi, ale aj do ostatných významných vzťahov vo svojom živote. Terapeut si tieto vzorce všíma už od prvých sedení a v priebehu terapie ich klientovi citlivo, postupne a v momentoch, keď je na to klient pripravený, pomenúva priamo na príklade toho, čo sa práve odohráva medzi nimi dvoma v miestnosti.

V ďalšej časti série sa budeme venovať obranným mechanizmom z pohľadu súčasnej klinickej praxe – pozrieme sa na to, ako psychodynamický terapeut rozpoznáva konkrétne obranné stratégie priamo počas sedenia a ako s nimi pracuje bez toho, aby klienta zaplavil predčasnými alebo príliš priamymi interpretáciami.

Freudov exil, rodina obetí holokaustu a posledné mesiace života – Séria 4. časť

3. časť série o Sigmundovi Freudovi

V predchádzajúcej časti série sme sledovali, ako sa psychoanalýza v priebehu dvadsiatych a tridsiatych rokov rozšírila do Spojených štátov a Veľkej Británie a akú úlohu v tomto procese zohrala Freudova dcéra Anna. V tejto časti sa vrátime späť do Viedne konca tridsiatych rokov a pozrieme sa na posledné, mimoriadne dramatické obdobie Freudovho života – na jeho nútený odchod do exilu, na osud členov jeho rodiny, ktorí sa z Rakúska dostať nestihli, a na posledné mesiace jeho života strávené už v Londýne.

Dvanásteho marca 1938 obsadili nemecké jednotky Rakúsko a krajinu formálne pripojili k nacistickému Nemecku v akte, ktorý je dnes známy ako anšlus. Pre viedenskú židovskú komunitu, do ktorej patril aj osemdesiatjedenročný Freud, znamenala táto udalosť takmer okamžité vystupňovanie násilia, ponižovania a systematického odoberania majetku. Freud si v tom čase dlho odmietal pripustiť, že by mal Viedeň, mesto, v ktorom prežil takmer celý svoj život, niekedy opustiť, hoci jeho najbližší priatelia a rodina na odchod naliehali už roky predtým.

Prvé varovné signály pritom Freud zaznamenal už oveľa skôr. Keď nacisti v máji 1933 na verejných hranostiach v Nemecku pálili knihy „nežiaducich“ autorov vrátane jeho vlastných spisov, komentoval to vraj so sarkastickým nadhľadom poznámkou, že ide o pokrok oproti stredoveku, keďže v minulosti by boli pálili rovno jeho samotného. Napriek tomuto gestu si dlho hovoril, že Rakúsko, na rozdiel od Nemecka, zostane pred podobným vývojom uchránené, a svoju vieru v túto výnimočnosť si uchovával prakticky až do samotného anšlusu.

Bezprostredne po anšluse vtrhlo gestapo do Freudovho bytu na Berggasse 19 a na niekoľko hodín zaistilo jeho dcéru Annu na výsluch. Freud počas jej neprítomnosti údajne vôbec po prvý raz v živote prejavil zjavné znaky paniky, pretože hrozilo, že Anna bude deportovaná alebo že sa už nevráti. Anna sa napokon vrátila v poriadku, no táto skúsenosť definitívne presvedčila Freuda aj zvyšok rodiny, že ďalší pobyt vo Viedni už nie je bezpečný.

Samotná emigrácia si napriek tomu vyžiadala mesiace komplikovaných rokovaní a vysokú finančnú aj diplomatickú cenu. Nacistické úrady vyžadovali od židovských emigrantov zaplatenie takzvanej ríšskej úteky z majetku, dane, ktorá mala formálne postihovať tých, čo opúšťajú krajinu s majetkom nadobudnutým na jej území. V praxi išlo o vydieranie v obrovskom rozsahu, ktorého sumu za Freudovu rodinu napokon uhradila francúzska princezná Marie Bonaparte, jeho bohatá pacientka, priateľka a dlhoročná mecenáška psychoanalytického hnutia.

Okrem samotnej úteckej dane museli Freudovci podpísať aj vyhlásenie o odovzdaní takmer celého svojho hnuteľného aj nehnuteľného majetku v prospech nacistického štátu, vrátane bytu na Berggasse a väčšiny finančných úspor. Marie Bonaparte navyše už niekoľko rokov predtým Freudovi tajne požičiavala peniaze na úhradu dlhov jeho vydavateľstva a osobne tiež vykúpila späť časť rukopisov a listov, ktoré by inak zostali v rukách gestapa. Bez jej mimoriadnej finančnej aj osobnej angažovanosti by sa podľa väčšiny historikov Freudova emigrácia v takej rýchlosti a s takým rozsahom zachráneného majetku vôbec nepodarila.

Kľúčovú diplomatickú úlohu v procese emigrácie zohral aj americký veľvyslanec vo Francúzsku William Bullitt, osobný priateľ Freuda, s ktorým ešte v dvadsiatych rokoch spoluautorsky napísal kontroverznú psychologickú štúdiu o prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi. Bullitt intervenoval u nemeckých úradov prostredníctvom amerického veľvyslanectva vo Viedni a pomohol zabezpečiť, aby bola Freudovej rodine napokon udelená potrebná výstupná dokumentácia. Ernest Jones zároveň z Londýna zariadil povolenia na pobyt vo Veľkej Británii pre celú širšiu rodinu.

Emigrácia sa pritom netýkala iba samotného Freuda, jeho manželky a dcéry Anny, ale aj jeho ďalších detí a ich rodín, ktoré museli z Rakúska uniknúť samostatne a často dramatickejšou cestou. Freudov syn Martin, ktorý viedol rodinné vydavateľstvo Internationaler Psychoanalytischer Verlag, bol krátko po anšluse zaistený a jeho prepustenie sa podarilo vyjednať iba vďaka rýchlemu zásahu známych. Druhý syn, Oliver, inžinier žijúci vo Francúzsku, bol gestapom krátko zadržaný už skôr v súvislosti so svojou prácou a do Spojených štátov napokon emigroval cez Španielsko a Portugalsko. Najmladší syn Ernst, architekt usadený v Londýne, naopak zohral dôležitú úlohu pri organizovaní prijatia zvyšku rodiny v Británii.

Freud napokon spolu s manželkou Martou, dcérou Annou a niekoľkými ďalšími členmi domácnosti opustil Viedeň štvrtého júna 1938 vlakom smerujúcim cez Paríž do Londýna. Pred odchodom musel podpísať vyhlásenie, že s ním nacistické úrady zaobchádzali korektne – podľa dochovaných svedectiev si vraj vynútil pridanie ironickej vety, že môže vrelo odporučiť gestapo každému, hoci finálna podpísaná verzia tento sarkastický dodatok neobsahovala. V Paríži rodinu privítala práve Marie Bonaparte, ktorá im na pár dní poskytla útočisko, než sa presunuli na trajekt do Anglicka.

V Londýne sa Freudovci napokon usadili vo vile na adrese Maresfield Gardens 20 v severnej štvrti Hampstead, teda v tej istej oblasti, kde neskôr pôsobila aj Hampsteadská klinika jeho dcéry Anny. Freudova pracovňa aj jeho rozsiahla zbierka starovekých starožitností, ktorú si so sebou priniesol takmer kompletnú, boli v tomto dome usporiadané tak, aby čo najvernejšie pripomínali jeho pôvodný viedenský kabinet, a dnes práve v tomto priestore sídli Freudovo múzeum v Londýne.

Príchod do Británie sprevádzal nebývalý mediálny záujem a vlna sympatií zo strany britskej verejnosti aj intelektuálnych kruhov. Freuda krátko po príchode navštívil spisovateľ H. G. Wells, s ktorým ho spájalo dlhoročné priateľstvo, a zastavil sa aj mladý Salvador Dalí, ktorý si zo stretnutia odniesol silný dojem a neskôr nakreslil Freudov portrét. Kráľovská spoločnosť, jedna z najprestížnejších vedeckých inštitúcií sveta, Freuda prijala medzi svojich členov, čo sám vnímal ako jedno z najväčších ocenení svojej kariéry, hoci sa obradu kvôli zdravotnému stavu už nemohol osobne zúčastniť a members‘ book mu priniesli podpísať priamo domov.

Nie všetkým členom širšej rodiny sa však podarilo z Rakúska ujsť. Freud mal spolu päť sestier, z ktorých štyri zostali vo Viedni a stali sa obeťami holokaustu. Rosa Graf, Marie takzvaná Mitzi Freudová a Pauline Winternitzová zahynuli v koncentračnom tábore Terezín, zatiaľ čo najstaršia sestra Adolfine, prezývaná Dolfi, zomrela priamo v Terezíne krátko po deportácii od vyčerpania a podvýživy. Freud sa pokúšal zabezpečiť výstupné povolenia aj pre svoje sestry a ponúkal za ne výkupné, no byrokratické prekážky aj nedostatok finančných prostriedkov napokon znemožnili ich záchranu skôr, než sa situácia definitívne zhoršila.

Podľa dochovanej korešpondencie Freud tesne pred vlastným odchodom zveril zariadenie odchodu svojich sestier svojmu synovi Martinovi a niekoľkým dôveryhodným známym, ktorí mali v najbližších mesiacoch dojednať ich víza do Spojených štátov či Veľkej Británie. Vypuknutie vojny v septembri 1939 a následné uzavretie hraníc však všetky tieto plány zmarilo skôr, než sa mohli zavŕšiť. Dolfi zomrela v Terezíne už v roku 1942, zatiaľ čo Rosa, Mitzi a Pauline boli v roku 1942 deportované ďalej na východ, do vyhladzovacích táborov Treblinka a Auschwitz, kde zahynuli. Piata sestra, Anna Freudová-Bernaysová, sa ešte pred vojnou odsťahovala do New Yorku, a tak ako jediná z piatich súrodencov holokaust prežila.

Freudov odchod do Londýna teda nebol iba osobným zavŕšením jeho životnej cesty, ale aj trpkou pripomienkou toho, že jeho vlastná záchrana bola umožnená výlučnou kombináciou medzinárodnej slávy, vplyvných priateľov a značného majetku – privilégiami, ktoré drvivej väčšine ostatných rakúskych Židov vrátane jeho vlastných súrodencov chýbali. Historici psychoanalýzy preto dnes Freudov exil interpretujú aj ako symbol oveľa širšej tragédie celej generácie strednej Európy.

Freudove posledné mesiace života v Londýne poznačila najmä dlhoročná a čoraz bolestivejšia rakovina čeľuste a podnebia, s ktorou zápasil už od roku 1923 a pre ktorú podstúpil v priebehu rokov vyše tridsiatich chirurgických zákrokov. Napriek pokročilému ochoreniu a nutnosti nosiť rozsiahlu protézu nahrádzajúcu časť čeľuste pokračoval takmer až do úplného konca vo svojej odbornej práci – prijímal pacientov, písal a dokonca dokončil nedokončené dielo Náčrt psychoanalýzy, ktoré malo slúžiť ako stručné zhrnutie jeho celoživotnej teórie pre budúce generácie.

Choroba sa u Freuda prvýkrát prejavila bolestivým výrastkom na podnebí, ktorý si spočiatku dlho nechával vyšetrovať súkromne a pred väčšinou okolia svoj stav tajil, zrejme aj preto, že bol vášnivým fajčiarom cigár a obával sa, že diagnóza rakoviny potvrdí, že mu táto závislosť vážne uškodila. Hlavným operujúcim chirurgom sa stal viedenský špecialista Hans Pichler, ktorý v priebehu rokov vykonal väčšinu zo zákrokov vrátane rozsiahlej operácie v roku 1923, pri ktorej musela byť odstránená značná časť čeľuste a podnebia. Výsledná protéza, ktorú si Freud musel niekoľkokrát denne sám vyberať a čistiť, mu sťažovala reč aj stravovanie a stala sa trvalým zdrojom fyzického utrpenia na zvyšok jeho života.

V posledných rokoch choroby Freudovi veľkú útechu prinášala spoločnosť jeho čau-čau fenky menom Jofi, ktorú dostal darom od Anny ešte vo Viedni a ktorá ho sprevádzala aj počas liečebných sedení s pacientmi. Freud si všimol, že Jofi si pri sedeniach ľahala bližšie k pacientom, ktorí boli viac napätí a úzkostní, a vzdialenejšie od tých pokojnejších, čo ho priviedlo k neformálnym úvahám o schopnosti zvierat vnímať emocionálny stav človeka. Jofi ho sprevádzala až do jeho posledných mesiacov v Londýne a jej prítomnosť patrila podľa svedectiev rodiny medzi mála veci, ktoré mu v období najväčšieho utrpenia prinášali útechu.

Jeho osobným lekárom počas londýnskeho exilu bol Max Schur, ktorý sa roky predtým zaviazal, že Freudovi v prípade neznesiteľného utrpenia na konci života pomôže zomrieť dôstojne a bez zbytočnej bolesti. Dvadsiateho tretieho septembra 1939, len necelé tri týždne po vypuknutí druhej svetovej vojny, podal Schur na Freudovu výslovnú žiadosť niekoľko dávok morfia, ktoré uľahčili jeho posledné hodiny. Freud zomrel v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa vo veku osemdesiattri rokov, obklopený najbližšou rodinou.

Tento takzvaný Schurov sľub, ktorý si obaja muži dohodli už v roku 1929, patrí medzi najčastejšie citované epizódy Freudovho života a dodnes sa objavuje v diskusiách o eutanázii a práve na dôstojnú smrť. Schur vo svojich neskorších spomienkach opísal, že sa Freud v posledných týždňoch života pýtal, kedy už nastal čas, a keď mu lekár potvrdil, že ďalšie utrpenie už nemá zmysel, Freud iba pokojne prikývol a požiadal, aby o tom bola informovaná aj jeho dcéra Anna, ktorá s postupom súhlasila. Poslednou knihou, ktorú si dal ešte v tomto období nahlas čítať, bol podľa dostupných svedectiev román Balzaca.

Freudovo telo bolo spopolnené v krematóriu Golders Green na severe Londýna a jeho popol bol uložený do starogréckej urny z jeho vlastnej zbierky starožitností, ktorú mu kedysi darovala práve Marie Bonaparte. V tej istej urne boli po svojej smrti v roku 1951 uložené aj ostatky jeho manželky Marty. Dom na Maresfield Gardens, v ktorom Freud strávil posledný rok svojho života, dnes slúži ako Freudovo múzeum a uchováva jeho pôvodný pracovný kabinet prakticky v nezmenenej podobe, vrátane preslávneho psychoanalytického gauča.

Na pohrebe, ktorý sa konal práve v Golders Green, predniesol dojímavú rozlúčkovú reč Ernest Jones a krátky prejav predniesol aj rakúsky spisovateľ Stefan Zweig, ktorý sa s Freudom priatelil poslednú dekádu jeho života a sám bol v tom čase takisto v exile. Zweig vo svojej reči označil Freuda za jedného z mála skutočne slobodných duchov svojej doby a vyzdvihol jeho odvahu skúmať aj tie najtemnejšie a najnepríjemnejšie stránky ľudskej duše napriek spoločenskému odporu, aký jeho myšlienky dlhé desaťročia vyvolávali.

Dom na Maresfield Gardens dnes ako múzeum navštevujú desaťtisíce ľudí ročne z celého sveta – odborníci aj laici, ktorých priťahuje možnosť uvidieť na vlastné oči pôvodný psychoanalytický gauč pokrytý orientálnymi kobercami, Freudovu knižnicu a jeho rozsiahlu zbierku egyptských, gréckych a rímskych starožitností, ktorými mal vo zvyku obklopovať sa počas práce. Kurátori múzea pravidelne organizujú aj tematické výstavy a prednášky, ktoré prepájajú Freudov odkaz so súčasnými otázkami duševného zdravia, migrácie a exilu – témami, ktoré sú vzhľadom na okolnosti jeho vlastného príchodu do Británie obzvlášť symbolicky naliehavé.

V poslednej časti tejto úvodnej série sa pozrieme na to, ako sa Freudov odkaz formoval v desaťročiach po jeho smrti – na vznik a premeny Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie, na postupné prenikanie psychoanalýzy do populárnej kultúry, a na to, ako súčasná veda hodnotí tie časti jeho teórie, ktoré obstáli, aj tie, ktoré sa ukázali ako prekonané.

Headmap súčasťou Týždňa duševného zdravia v MAIND 

Októbrový Týždeň duševného zdravia v spoločnosti MAIND sme obohatili o dve vzdelávacie aktivity z dielne headmap. Prednášku o digitálnom detoxe sme prepojili so skupinovým autogénnym tréningom. Zamestnankyne a zamestnanci sa mohli zapojiť osobne aj online. 

Ako si nastaviť zdravšie digitálne návyky 

Na prednáške Digitálny detox v 21. storočí psychológ Juraj Petrík priblížil, ako používanie digitálnych technológií súvisí so sústredením, energiou, stresom a spánkom. V krátkom teste si účastníci mohli zmapovať vlastnú digitálnu záťaž a odniesť si praktické tipy na úpravu návykov pri práci aj vo voľnom čase. 

Autogénny tréning v praxi

Skupinový autogénny tréning viedol psychológ a kouč Boris Prekop. Účastníci si pod jeho vedením vyskúšali relaxačné cvičenia zamerané na dych a vedomé uvoľnenie tela. K technike sa môžu vrátiť aj doma, keď po náročnom dni potrebujú spomaliť a uvoľniť napätie. 

Vzdelávanie pre firmy podľa ich potrieb 

Či už plánujete Dni zdravia alebo hľadáte vzdelávacie aktivity pre svoj tím, v headmap vám pomôžeme vybrať tému aj formát. Do programu Dní zdravia môžete zaradiť témy ako Duševná pohoda v praxi, Ako horieť, ale nevyhorieť? či Ako zvládať stres a záťažové situácie? Ak chcete zamestnancom ponúknuť priestor niečo si priamo vyskúšať, program môžete doplniť o vedenú relaxáciu so psychológom alebo kompenzačné cvičenia. 

V ponuke máme aj témy ako Efektivita aj na homeoffice alebo Ako viac používať vlastné silné stránky v práci. Pre vedúcich pracovníkov ponúkame napríklad Efektívnu spätnú väzbu a hodnotenie výkonu, Riešenie konfliktov a facilitáciu náročných diskusií či Budovanie kultúry dôvery a angažovanosti.  

Spoločnosti MAIND ďakujeme za dlhoročnú spoluprácu v oblasti psychologického poradenstva, za pozvanie aj za pozitívnu spätnú väzbu. 

Hľadáte tému pre svoj tím? Pozrite si katalóg vzdelávania headmap. 

Od stresu k duševnej pohode: V SNP Slovakia si témy vzdelávania vybrali zamestnanci

Ako zvládať stres, predchádzať psychickému vyčerpaniu a nájsť si priestor na regeneráciu?
Aj týmto otázkam sa venovalo vzdelávanie headmap, ktoré sa pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia uskutočnilo v spoločnosti SNP Slovakia. O jeho zameraní pritom rozhodli samotní zamestnanci, ktorí si témy vybrali hlasovaním z ponuky našich vzdelávacích aktivít.

Od zvládania stresu k praktickým technikám relaxácie

Náš psychológ Boris Prekop pripravil pre zamestnancov vzdelávanie v anglickom jazyku, ktoré prepojilo tri témy z portfólia headmap: Mental Wellbeing in Practice, Managing Acute and Chronic Stress a Relaxation Techniques for Everyday Wellbeing.

Účastníci a účastníčky sa venovali tomu, ako rozpoznať prejavy akútneho a chronického stresu, lepšie porozumieť vlastným reakciám na záťaž a posilňovať svoju psychickú odolnosť. Súčasťou vzdelávania boli aj relaxačné techniky, ktoré pomáhajú zmierňovať napätie, podporovať regeneráciu a vytvárať priestor na oddych aj počas bežného pracovného dňa.

Vzdelávanie prebiehalo hybridnou formou, vďaka čomu sa zamestnanci mohli zapojiť osobne aj online.

Firemné vzdelávanie podľa skutočných potrieb zamestnancov

Každý pracovný kolektív má svoje špecifiká. V headmap preto ponúkame vzdelávacie aktivity, ktorých obsah a formu dokážeme prispôsobiť konkrétnej organizácii.

Príklad spoločnosti SNP Slovakia ukazuje, ako možno do výberu tém aktívne zapojiť samotných zamestnancov a vytvoriť tak vzdelávanie, ktoré reflektuje ich záujmy a každodenné výzvy.

Ďakujeme spoločnosti SNP Slovakia za spoluprácu a príležitosť prispieť k psychickej pohode jej zamestnancov.

Chcete aj vo svojej spoločnosti podporiť well-being, predchádzať vyhoreniu, zlepšiť komunikáciu v tímoch či rozvíjať emočnú inteligenciu lídrov?
Pozrite si portfólio vzdelávacích aktivít headmap.
Ponúkame webináre, semináre, diskusie a praktické workshopy, ktoré prispôsobujeme potrebám a kontextu jednotlivých organizácií.

Spätná väzba, komunikácia a konflikty: Headmap vo firme ANASOFT

Ako komunikovať spätnú väzbu tak, aby podporovala zmenu? Ako ju prijať bez zbytočnej obrany? Ako predchádzať nedorozumeniam, ktoré môžu komplikovať spoluprácu? Aj týmto otázkam sa venoval praktický workshop headmap, ktorý sa 5. októbra 2026 uskutočnil v spoločnosti ANASOFT. 

Ako zvládať náročné rozhovory a hľadať spoločné riešenia

Náš odborník PhDr. Peter Kusý, PhD. sa s účastníkmi a účastníčkami workshopu zameral na situácie, s ktorými sa stretávame v pracovnej komunikácii. Spoločne sa venovali tomu, ako poskytovať a prijímať feedback konštruktívne, pomenovať problém bez zbytočného osobného hodnotenia a reagovať na nezhody spôsobom, ktorý otvára priestor na riešenie. 

Dôležitou súčasťou boli praktické príklady a modelové situácie, ktoré účastníkom umožnili pozrieť sa na náročné komunikačné momenty z rôznych perspektív. Vďaka názorným ukážkam a diskusii mohli o témach hovoriť otvorene, bez zbytočného formalizmu a s dôrazom na využitie získaných poznatkov v praxi. 

Praktické vzdelávanie pre lepšiu spoluprácu 

Komunikácia, spätná väzba a riešenie konfliktov patria medzi zručnosti, ktoré ovplyvňujú každodennú spoluprácu aj kvalitu pracovných vzťahov. V headmap preto pripravujeme firemné vzdelávanie tak, aby reagovalo na potreby konkrétnych tímov a prinášalo nástroje využiteľné v reálnych pracovných situáciách.

Ďakujeme spoločnosti ANASOFT za pozvanie a priestor venovať sa téme, ktorá má zásadný význam pre spoluprácu a fungovanie tímov, ako aj celkový well-being ich členov. 

Hľadáte workshop alebo školenie pre vašich zamestnancov? Pozrite si portfólio vzdelávacích aktivít headmap. Ponúkame webináre, semináre, diskusie a praktické workshopy, ktoré prispôsobujeme preferenciám a kontextu jednotlivých organizácií. 

Duševná pohoda a prevencia vyhorenia: Headmap na Dni kávy v Andritz Slovakia

Ako si udržať psychickú pohodu, predchádzať vyhoreniu a nájsť priestor na regeneráciu? Aj týmto témam sa venovali vzdelávacie aktivity headmap, ktoré boli 1. októbra 2026 súčasťou Dňa kávy v spoločnosti Andritz Slovakia v Leviciach. 

Naši psychológovia Mgr. Boris Prekop a Mgr. Andrea Takáčová pripravili program, ktorý spojil odborné poznatky s praktickými skúsenosťami a technikami využiteľnými v každodennom živote. 

Od psychickej pohody po prevenciu vyhorenia 

Prednáška Duševná pohoda v praxi priblížila hlavné faktory, ktoré ovplyvňujú našu psychickú pohodu, aj každodenné návyky, ktorými ju môžeme podporovať. Súčasťou programu boli tiež vedené relaxácie pod vedením Borisa Prekopa, zamerané na uvoľnenie napätia a podporu regenerácie. 

Tému doplnila online prednáška Andrey Takáčovej O vyhorení: identifikácia vyhorenia u seba a člena tímu. Účastníci sa učili rozpoznávať varovné signály burnoutu a dozvedeli sa užitočné informácie o zmenách pracovnej motivácie a možnostiach intervencie. 

Program tak ponúkol viacero pohľadov na pracovný well-being – od porozumenia faktorom psychickej pohody až po konkrétne spôsoby, ako lepšie zvládať záťaž a predchádzať vyčerpaniu. 

Vzdelávanie pre firmy s dôrazom na prax 

Firemné vzdelávanie vnímame v headmap ako príležitosť prinášať psychologické poznatky bližšie k zamestnancom a konkrétnym výzvam, ktorým čelia. Pre organizácie pripravujeme prednášky, webináre, workshopy, diskusie aj praktické tréningy zamerané na duševnú pohodu, zvládanie stresu, prevenciu vyhorenia, komunikáciu či rozvoj tímov. 

Ďakujeme spoločnosti Andritz Slovakia za pozvanie a vytvorenie priestoru pre témy, ktoré sú dôležitou súčasťou duševnej pohody a pracovného well-beingu. 

Naše portfólio vzdelávacích aktivít priebežne rozširujeme o nové témy a formáty. Programy pripravujeme v spolupráci s psychológmi a ďalšími odborníkmi, pričom ich obsah aj realizáciu prispôsobujeme potrebám konkrétnych organizácií. 

Ako zvládať náročnú komunikáciu? Headmap na Dňoch zdravia v SPP 

Pracovný deň plný rozhovorov si vyžaduje trpezlivosť, sústredenie aj schopnosť zachovať si nadhľad v nepríjemných situáciách. Ako pracovať so stresom a preniesť sa cez náročný rozhovor bez toho, aby ovplyvnil tie nasledujúce? Aj tomu sa venovala prednáška headmap v rámci Dní zdravia v spoločnosti SPP. 

Dňa 17. septembra 2026 sa v Hoteli Glamour na Zemplínskej šírave stretli zamestnanci SPP aj pri téme psychickej pohody. Naša psychologička Mgr. Andrea Takáčová si pre nich pripravila interaktívnu prednášku Psychická pohoda v pracovnom prostredí, prispôsobenú špecifikám práce v call centre. 

Ako zvládnuť stres počas pracovného dňa 

Komunikácia s ľuďmi môže byť psychicky náročná, najmä keď si vyžaduje opakované zvládanie nepríjemných emócií a rýchle prepínanie pozornosti. Prednáška sa zamerala na rozpoznávanie prejavov stresu, posilňovanie psychickej odolnosti a možnosti, ako po náročnej interakcii znovu nájsť pokoj a sústredenie. 

Súčasťou boli aj praktické techniky využiteľné priamo v pracovnom prostredí. Účastníci a účastníčky tak mali príležitosť nielen lepšie porozumieť svojim stresovým reakciám, ale aj vyskúšať si postupy, ktoré môžu pomôcť pri zvládaní každodenných pracovných výziev. 

Vzdelávanie pre firmy podľa ich potrieb 

Podujatia ako Dni zdravia sú príležitosťou venovať pozornosť aj oblastiam, ktoré ovplyvňujú pracovnú pohodu a fungovanie zamestnancov. V headmap preto pripravujeme odborné prednášky a workshopy, ktoré vychádzajú z konkrétnych potrieb organizácií a prepájajú psychologické poznatky s praktickými skúsenosťami. 

Okrem podpory well-beingu, zvládania stresu a rozvoja psychickej odolnosti ponúkame firmám aj programy zamerané na prevenciu vyhorenia, prácu s emóciami, efektívnu komunikáciu, riešenie konfliktov či psychologické bezpečie. Vzdelávanie realizujeme online aj prezenčne, formou prednášok, seminárov, diskusií a praktických tréningov. 

Ďakujeme spoločnosti SPP za pozvanie a možnosť prispieť k programu Dní zdravia. Teší nás pozitívna spätná väzba na prednášku a veríme, že sa pri podobných vzdelávacích aktivitách stretneme aj v budúcnosti. 

Detailnú ponuke firemného vzdelávania headmap nájdete v našom katalógu.

Individuálna psychodynamická terapia: úvod do smeru – Séria 1. časť

1. časť série o individuálnej psychodynamickej terapii

Táto séria článkov vzniká v spolupráci s Michalom Kovalčíkom, odborníkom pôsobiacim v smere individuálnej psychodynamickej terapie. V prvej časti si predstavíme, čo tento prístup vlastne znamená, odkiaľ sa historicky vyvinul a v čom sa zásadne odlišuje od iných psychoterapeutických smerov, ktorým sme sa doteraz venovali, vrátane klasickej psychoanalýzy.

Psychodynamická terapia je zastrešujúci pojem pre skupinu terapeutických prístupov, ktoré vychádzajú z psychoanalytickej tradície, no na rozdiel od klasickej psychoanalýzy ju výrazne skracujú, zjednodušujú a prispôsobujú bežnej klinickej praxi. Zatiaľ čo Freudova analýza počítala s niekoľkými sedeniami týždenne počas mnohých rokov a pacient počas nich zvyčajne ležal na gauči mimo zorného poľa terapeuta, psychodynamická terapia prebieha spravidla raz týždenne, tvárou v tvár, a jej trvanie sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po pár rokov.

Korene tohto smeru siahajú do tridsiatych a štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, keď viacerí analytici druhej generácie začali hľadať spôsob, ako sprístupniť psychoanalytické poznatky širšiemu okruhu pacientov, než akému sa mohla venovať nákladná a časovo náročná klasická analýza. Významnú úlohu v tomto procese zohrali predstavitelia teórie objektných vzťahov, napríklad už spomínaná Melanie Kleinová, Donald Winnicott a Wilfred Bion, ktorí presunuli dôraz z Freudových pudových konfliktov smerom k skorým vzťahom dieťaťa s jeho najbližšími opatrovateľmi.

Priekopnícku úlohu pri skracovaní a prispôsobovaní klasickej analýzy zohral aj maďarsko-americký psychoanalytik Franz Alexander, ktorý v štyridsiatych rokoch pôsobil v Chicagskom psychoanalytickom inštitúte. Alexander spolu so svojimi kolegami experimentoval s cieleným znižovaním počtu sedení, s flexibilnejším plánovaním frekvencie stretnutí podľa potrieb konkrétneho pacienta a presadzoval koncept takzvanej korektívnej emocionálnej skúsenosti, teda myšlienku, že terapeut má na klientove staré vzorce reagovať zdravším spôsobom. Tieto myšlienky vtedajšia ortodoxná psychoanalytická obec prijímala s nedôverou, no z dnešného pohľadu položili základ celého neskoršieho smerovania k psychodynamickej terapii.

Práve dôraz na vzťahy, nie iba na vnútorné pudy, predstavuje jeden z kľúčových rozdielov medzi psychodynamickým prístupom a pôvodnou freudovskou psychoanalýzou. Psychodynamický terapeut sa síce podobne ako psychoanalytik zaujíma o nevedomé procesy, obranné mechanizmy a vplyv ranej skúsenosti na súčasné prežívanie, no kladie väčší dôraz na to, ako sa tieto vzorce prejavujú priamo vo vzťahu medzi klientom a terapeutom, v takzvanom prenose, a pracuje s touto dynamikou aktívnejšie a cielenejšie.

Druhým zásadným rozdielom je dĺžka a intenzita terapie. Kým klasická psychoanalýza vyžaduje od klienta výrazný časový aj finančný záväzok, psychodynamická terapia sa snaží priniesť podobnú hĺbku porozumenia v kratšom a prístupnejšom formáte. V sedemdesiatych rokoch sa dokonca vyvinula samostatná vetva nazývaná krátka psychodynamická terapia, ktorú rozpracovali napríklad David Malan v Londýne či Habib Davanloo v Montreale, a ktorá cielene pracuje s obmedzeným počtom sedení a jasne vymedzeným terapeutickým zameraním.

Oproti kognitívno-behaviorálnej terapii, ktorá sa v druhej polovici dvadsiateho storočia stala hlavným konkurenčným prúdom, psychodynamický prístup nekladie primárny dôraz na zmenu konkrétnych myšlienkových vzorcov alebo správania v prítomnosti. Namiesto toho vychádza z predpokladu, že trvalá zmena vyžaduje porozumenie hlbším, často nevedomým príčinám aktuálnych ťažkostí, ktoré sa formovali už v ranom detstve a naďalej pôsobia v pozadí súčasného prežívania, vzťahov aj symptómov.

Dôležitým menom pre vývoj smeru je aj Otto Kernberg, ktorý od šesťdesiatych rokov rozpracoval takzvanú teóriu objektných vzťahov aplikovanú na liečbu ťažkých porúch osobnosti, predovšetkým hraničnej poruchy. Kernbergova technika transferovo zameranej psychoterapie dodnes patrí medzi najlepšie empiricky overené psychodynamické prístupy a ukázala, že psychodynamické myslenie dokáže obstáť aj v prísne kontrolovaných klinických štúdiách, nielen v tradičnej klinickej skúsenosti jednotlivých terapeutov.

Súčasná psychodynamická terapia sa dnes vo veľkej miere opiera práve o výskum, ktorý jej historicky chýbal a pre ktorý bola dlho kritizovaná najmä zo strany kognitívno-behaviorálnych terapeutov. Metaanalýzy z posledných dvoch desaťročí, napríklad práce Falka Leichsenringa, opakovane preukázali, že psychodynamická terapia je pri liečbe depresie, úzkostných porúch aj porúch osobnosti porovnateľne účinná ako iné, empiricky podloženejšie prístupy, a že jej účinky navyše pretrvávajú a často sa ešte prehlbujú aj po skončení samotnej liečby.

Dôležité je tiež odlíšiť individuálnu psychodynamickú terapiu od príbuzných formátov, akými sú skupinová alebo rodinná terapia vychádzajúca z podobných teoretických východísk. Na rozdiel od nich sa individuálny formát sústreďuje výlučne na vnútorný svet jedného klienta a na jeho jedinečný vzťah s terapeutom.

Napriek rastúcej empirickej podpore zostáva psychodynamická terapia v mnohých zdravotníckych systémoch vrátane slovenského menej inštitucionálne zakotvená než kognitívno-behaviorálne prístupy, čo súvisí najmä s dĺžkou a nákladnosťou výcviku jej terapeutov. Táto situácia sa však postupne mení, keďže čoraz viac zahraničných inštitúcií uznáva psychodynamické programy ako plnohodnotnú súčasť starostlivosti.

V ďalších častiach tejto série sa budeme venovať jednotlivým kľúčovým konceptom individuálnej psychodynamickej terapie podrobnejšie – pozrieme sa na prenos a protiprenos v praxi súčasného terapeuta, na obranné mechanizmy z pohľadu modernej klinickej práce, na rozdiely medzi jednotlivými psychodynamickými školami, ako aj na to, ako tento prístup pracuje s konkrétnymi klinickými obrazmi, napríklad s depresiou, úzkosťou či poruchami osobnosti.

Šírenie psychoanalýzy do USA a Veľkej Británie a úloha Anny Freudovej – Séria 3. časť

3. časť série o Sigmundovi Freudovi

V predchádzajúcej časti série sme sledovali, ako sa okolo Sigmunda Freuda vo Viedni vytvoril úzky kruh spolupracovníkov a ako ho v priebehu dvoch desaťročí poznačili búrlivé rozchody s viacerými z jeho najbližších učeníkov. V tejto časti sa pozrieme na to, akým spôsobom sa psychoanalýza napriek týmto vnútorným sporom rozšírila ďaleko za hranice Viedne – predovšetkým do Spojených štátov a Veľkej Británie – a na kľúčovú úlohu, akú v tomto procese zohrala Freudova najmladšia dcéra Anna Freudová.

Prvý významný kontakt medzi psychoanalýzou a americkým publikom sa odohral už v roku 1909, keď Freuda na prednáškový cyklus pozvala Clark University v meste Worcester v Massachusetts. Freud sa na cestu vybral spolu s Carlom Gustavom Jungom a Sándorom Ferenczim, pričom išlo o jeho jedinú cestu do Spojených štátov v živote. Prednášky, ktoré Freud predniesol v nemčine, mali medzi americkými psychológmi a psychiatrami značný ohlas a položili základ záujmu, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach rozvinul do podoby silnej a svojbytnej americkej psychoanalytickej tradície.

Freudov vzťah k Amerike však bol od začiatku ambivalentný. Krajinu označoval za miesto, kde sa podľa neho psychoanalýza stane populárnou, no zároveň sa obával, že tamojšia kultúra ju zjednoduší a pripraví o jej teoretickú hĺbku a kritickú ostrosť. Napriek týmto obavám sa práve Spojené štáty stali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia krajinou s najväčším počtom praktizujúcich psychoanalytikov na svete, mimoriadne tomu pomohla aj vlna emigrácie stredoeurópskych analytikov po nástupe nacizmu.

Kľúčovú inštitucionálnu úlohu v Amerike zohral Abraham Arden Brill, ktorý sa stal prvým prekladateľom Freudových diel do angličtiny a v roku 1911 založil Newyorskú psychoanalytickú spoločnosť. Brillove preklady, hoci neskôr kritizované za terminologické nepresnosti, na dlhé roky sformovali spôsob, akým anglofónny svet o psychoanalýze hovoril a premýšľal. Americká psychoanalýza sa pritom v mnohom vyvíjala odlišne od viedenského pôvodu – silnejšie sa naviazala na lekárske, psychiatrické inštitúcie a kládla väčší dôraz na egopsychológiu, teda na skúmanie toho, ako sa ego dokáže prispôsobovať realite a zvládať jej nároky.

Americký medicínsky establišment navyše na rozdiel od európskeho prostredia dlhodobo trval na tom, aby psychoanalytický výcvik mohli absolvovať výlučne osoby s lekárskym vzdelaním. Toto pravidlo, ktoré sa v Spojených štátoch presadzovalo prísnejšie než kdekoľvek inde, výrazne obmedzilo prístup psychológov, sociálnych pracovníkov a iných nelekárskych odborníkov k formálnemu výcviku a dlhé desaťročia formovalo profesijnú identitu amerických analytikov ako predovšetkým psychiatrov. Až súdny spor psychológov proti Americkej psychoanalytickej asociácii v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia túto bariéru napokon prelomil.

Po vlne emigrácie z nacistického Nemecka a Rakúska v tridsiatych rokoch sa do Spojených štátov presunula aj väčšina popredných predstaviteľov takzvanej egopsychológie – Heinz Hartmann, Ernst Kris a Rudolph Loewenstein. Títo analytici, ktorí sa predtým formovali vo Viedni, v Amerike rozpracovali teóriu takzvaného konfliktuprostej priestoru ega, teda tých psychických funkcií ako vnímanie, pamäť či reč, ktoré podľa nich nevznikajú priamo z vnútorných pudových konfliktov. Egopsychológia sa tak na niekoľko desaťročí stala dominantným teoretickým rámcom americkej psychoanalýzy, kým ju v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch čiastočne vystriedali ďalšie smery, napríklad teória objektných vzťahov a self-psychológia Heinza Kohuta.

Vo Veľkej Británii bol kľúčovou postavou už spomínaný Ernest Jones, ktorý psychoanalytické myšlienky šíril medzi britskými lekármi už od roku 1908 a v roku 1913 založil Londýnsku psychoanalytickú spoločnosť. Britské prostredie sa od začiatku vyznačovalo silným záujmom o teoretické spory a stalo sa neskôr dejiskom jedného z najvýznamnejších sporov v dejinách psychoanalýzy vôbec – takzvaných Veľkých diskusií medzi Melanie Kleinovou a Annou Freudovou, ktoré prebiehali v Britskej psychoanalytickej spoločnosti počas druhej svetovej vojny a týkali sa najmä prístupu k detskej psychoanalýze.

Anna Freudová, narodená v roku 1895 ako najmladšie zo šiestich detí Sigmunda Freuda, sa stala jednou z najvýznamnejších postáv druhej generácie psychoanalytického hnutia. Na rozdiel od väčšiny otcových učeníkov neprešla formálnym lekárskym vzdelaním – pôvodne pracovala ako učiteľka na základnej škole, čo výrazne ovplyvnilo jej neskorší celoživotný záujem o detskú psychiku a výchovu. Psychoanalytický výcvik absolvovala priamo u svojho otca, čo by dnes bolo považované za zásadné porušenie profesijnej etiky, no v tej dobe bolo v rodiacom sa hnutí bežnejšie.

Annin najvýznamnejší teoretický prínos predstavuje kniha Ego a obranné mechanizmy z roku 1936, v ktorej systematicky spracovala a rozšírila koncept obranných mechanizmov, ktorý jej otec v priebehu svojej kariéry iba náčrtovo opísal. Táto práca položila základy takzvanej egopsychológie, smeru, ktorý sa zameriaval na to, ako si ego v priebehu vývinu buduje schopnosť vyrovnávať sa s vnútornými aj vonkajšími nárokmi, a stala sa jedným z pilierov, na ktorých neskôr stavala celá generácia amerických psychoanalytikov.

Okrem teoretickej práce sa Anna Freudová po celý život venovala aj organizačnej a pedagogickej činnosti. Spoluzaložila a dlhé roky viedla Viedenskú výcvikovú inštitúciu pre učiteľov materských škôl zameranú na psychoanalyticky informovanú výchovu, a ešte pred emigráciou prevádzkovala v spolupráci s Dorothy Burlinghamovou experimentálnu škôlku Jackson Nursery, ktorá poskytovala starostlivosť deťom z chudobných viedenských rodín a zároveň slúžila ako pozorovacie pracovisko pre vývinový výskum. Jej dlhoročné priateľstvo a spolupráca s Burlinghamovou, americkou dedičkou usadenou vo Viedni, patrí k najvýznamnejším osobným aj profesijným vzťahom v jej živote.

Po Freudovej smrti v roku 1939 sa Anna usadila natrvalo v Londýne, kde založila vlastnú kliniku pre deti – takzvanú Hampstead Child Therapy Clinic – a desaťročia viedla výskum a výcvik v oblasti detskej psychoanalýzy. Jej prístup zdôrazňoval potrebu prispôsobiť analytickú techniku vývinovej úrovni dieťaťa, pracovať s rodičmi a opatrovníkmi a venovať sa predovšetkým výchovným a vzdelávacím aspektom detského vývinu, nie iba odhaľovaniu potlačených konfliktov.

Práve v tomto bode sa jej prístup zásadne rozchádzal s koncepciou Melanie Kleinovej, rakúsko-britskej analytičky, ktorá tvrdila, že aj veľmi malé deti možno analyzovať podobnou technikou voľných asociácií a hry, akú Freud používal u dospelých, a že nevedomé fantázie sa u dieťaťa prejavujú už v prvom roku života. Klein kládla oveľa menší dôraz na výchovnú zložku terapie a odmietala Anninu opatrnosť voči priamej interpretácii nevedomých obsahov u detí. Spor medzi oboma ženami sa stal natoľko vyhroteným, že Britská psychoanalytická spoločnosť sa napokon počas štyridsiatych rokov rozdelila na tri samostatné výcvikové prúdy – kleinovský, freudovský a takzvanú strednú skupinu, ktorá sa snažila zachovať si odstup od oboch táborov.

Tento takzvaný kompromis z roku 1946 je dodnes považovaný za jedinečné riešenie, vďaka ktorému sa britské psychoanalytické hnutie na rozdiel od viacerých iných národných spoločností nerozpadlo úplne, ale naďalej fungovalo ako jedna inštitúcia s tromi paralelnými výcvikovými líniami. Tento model mal významný vplyv aj na to, ako sa psychoanalýza v nasledujúcich desaťročiach vyvíjala v ostatných európskych krajinách.

Melanie Kleinová, rodená vo Viedni a neskôr pôsobiaca v Berlíne, sa k psychoanalýze dostala bez formálneho akademického vzdelania, podobne ako Anna Freudová, a jej vlastná analýza prebiehala postupne u Sándora Ferencziho a Karla Abrahama. Kleinovej prístup, neskôr označovaný ako teória objektných vzťahov, kládol dôraz na to, ako si dieťa od najranejšieho veku vo vlastnej mysli vytvára vnútorné obrazy – takzvané objekty – na základe skúsenosti s matkou a jej telom, a ako sa okolo týchto raných fantázií organizuje celá neskoršia psychická štruktúra. Jej koncepty sa stali východiskom pre samostatnú kleinovskú školu, ktorá dodnes patrí medzi najvplyvnejšie smery britskej psychoanalýzy.

Spor medzi Kleinovou a Annou Freudovou sa počas Veľkých diskusií neobmedzoval len na otázku vhodnej techniky detskej analýzy, ale dotýkal sa aj hlbších otázok vernosti pôvodnému Freudovmu dielu. Anna Freudová a jej okruh sa považovali za strážcov autentického odkazu svojho otca, zatiaľ čo Kleinovej priaznivci tvrdili, že práve ich prístup ďalej rozvíja a prehlbuje pôvodné psychoanalytické myslenie smerom, ktorý by Freud sám pravdepodobne privítal. Tón diskusií bol mnohokrát mimoriadne ostrý a dochované zápisnice z rokovaní Britskej psychoanalytickej spoločnosti patria dodnes medzi najčítanejšie pramene k dejinám odboru.

Súbežne s inštitucionálnym šírením prebiehal aj veľký prekladateľský projekt, ktorý zásadne ovplyvnil to, ako anglofónny svet Freudovo dielo číta dodnes. James Strachey, britský analytik a prekladateľ, strávil takmer tri desaťročia prácou na takzvanom Štandardnom vydaní Freudových sobraných spisov, dvadsaťštyri zväzkov, ktoré sa stali záväzným referenčným textom pre generácie anglicky hovoriacich čitateľov. Stracheyho preklad sa vyznačoval práve už spomínanou tendenciou k vedeckej, latinizovanej terminológii, ktorá z Freudovej pôvodne literárne a esejisticky ladenej nemčiny urobila text pôsobiaci omnoho klinickejšie a systematickejšie.

Po skončení druhej svetovej vojny sa Anna Freudová natrvalo usadila v severolondýnskej štvrti Hampstead, kde jej klinika postupne vyrástla na jedno z popredných svetových centier výskumu detského vývinu. Okrem klinickej práce s deťmi, ktoré prežili vojnové separácie od rodičov, inštitúcia rozvíjala aj dlhodobé pozorovacie štúdie zdravého detského vývinu, ktoré výrazne ovplyvnili neskoršiu vývinovú psychológiu ako samostatnú vednú disciplínu. Za svoju prácu získala Anna Freudová čestné doktoráty viacerých univerzít vrátane Yale a Clarku a až do svojej smrti v roku 1982 zostala jednou z najuznávanejších postáv odboru, ktorý jej otec o niekoľko desaťročí skôr prakticky sám založil.

Dnes nesie jej meno Anna Freud Centre v Londýne, ktoré nadväzuje na pôvodnú Hampsteadskú kliniku a patrí medzi popredné svetové pracoviská zamerané na duševné zdravie detí a mladých ľudí. Cesta psychoanalýzy od viedenskej stredajšej spoločnosti k týmto veľkým anglofónnym inštitúciám tak ilustruje, akým spôsobom sa pôvodne úzko lokálne, takmer rodinné hnutie postupne pretavilo do medzinárodnej vednej disciplíny, ktorej inštitucionálne, jazykové aj teoretické podoby sa výrazne líšia od toho, čím bolo na začiatku dvadsiateho storočia vo Freudovej viedenskej čakárni.

Táto terminologická latinizácia mala podľa viacerých neskorších kritikov hlboké dôsledky na to, ako anglofónne publikum Freudovo dielo vnímalo. Americký psychoanalytik a prekladateľ rakúskeho pôvodu Bruno Bettelheim vo svojej knihe Freud a duša človeka z roku 1982 argumentoval, že Stracheyho preklad zbavil Freudov pôvodne literárny, esejistický a filozoficky zafarbený nemecký štýl jeho ľudskosti a premenil ho na suchý, pseudomedicínsky žargón. Podľa Bettelheima tak anglicky hovoriaci čitatelia stratili prístup k tomu, čo nazval Freudovou psychológiou duše, a namiesto toho si osvojili obraz psychoanalýzy ako chladnej technickej disciplíny, vzdialenej od pôvodného zámeru jej zakladateľa.

V ďalšej časti série sa pozrieme na obdobie Freudovho núteného exilu v Londýne po anšluse Rakúska, na osud členov jeho rodiny, ktorí emigráciu nestihli, a na to, ako sa posledné mesiace jeho života niesli v znamení pokročilej choroby a napriek tomu pokračujúcej intelektuálnej práce.

Freudov okruh a rozchody s učeníkmi – Séria 2. časť

2. časť série o Sigmundovi Freudovi

V prvej časti tejto série sme si predstavili Sigmunda Freuda ako zakladateľa psychoanalýzy a jeho kľúčové myšlienky. V tomto pokračovaní sa pozrieme na menej známu, no o to zaujímavejšiu stránku jeho pôsobenia – na okruh spolupracovníkov a učeníkov, ktorí sa okolo neho vo Viedni zoskupili, a na búrlivé rozchody, ktoré túto komunitu v priebehu prvých dvoch desaťročí dvadsiateho storočia niekoľkokrát rozdelili.

Freudov okruh mal svoj formálny začiatok v roku 1902, keď si niekoľko viedenských lekárov začalo pravidelne, každú stredu večer, sadať v jeho čakárni na Berggasse 19, aby diskutovali o jeho novej teórii. Táto neformálna skupina, ktorá si hovorila Psychologická stredajšia spoločnosť, sa postupom času rozrastala a v roku 1908 sa premenovala na Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť. Medzi jej prvými členmi boli Alfred Adler, Wilhelm Stekel, Max Kahane a Rudolf Reitler, neskôr sa pridali ďalšie významné osobnosti vrátane Otta Ranka, ktorý spočiatku pôsobil ako Freudov tajomník a zapisovateľ diskusií.

Postupne sa k hnutiu pridávali aj lekári a intelektuáli zo zahraničia, čo psychoanalýzu premenilo z lokálneho viedenského fenoménu na medzinárodné hnutie. Kľúčovú úlohu v tomto rozšírení zohral švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung, ktorý pôsobil v Burghölzli, prestížnej psychiatrickej klinike v Zürichu. Jung sa s Freudom prvýkrát osobne stretol v roku 1907 a ich rozhovor vraj trval nepretržite trinásť hodín. Freud v mladom, energickom a nežidovskom Jungovi videl ideálneho nástupcu, ktorý by psychoanalytickému hnutiu pomohol vymaniť sa z nálepky výlučne židovskej viedenskej záležitosti a získať širšiu, medzinárodnú legitimitu.

V roku 1910 bola založená Medzinárodná psychoanalytická asociácia a Freud presadil, aby sa jej prvým prezidentom stal práve Jung, napriek nevôli mnohých viedenských kolegov, ktorí toto rozhodnutie vnímali ako obchádzanie zakladajúcich členov hnutia. Freud si so svojím zvoleným nástupcom dopisoval mimoriadne intenzívne — dochovaná korešpondencia medzi nimi obsahuje stovky listov, v ktorých sa striedajú vedecké diskusie, osobné zdôverovania aj prvé náznaky rastúceho napätia.

Postupné odcudzenie medzi Freudom a Jungom malo viacero príčin. Jung čoraz viac spochybňoval Freudovo striktné zameranie na sexualitu ako hlavnú hnaciu silu nevedomých procesov a namiesto toho rozvíjal vlastný koncept všeobecnejšie chápanej psychickej energie, ktorú nazýval libido v širšom zmysle. Zároveň sa začal zaoberať mytológiou, náboženskými symbolmi a duchovnými témami, ktoré Freud považoval za nebezpečný odklon od vedeckého, racionálneho základu psychoanalýzy smerom k mystike. K definitívnemu rozkolu došlo po vydaní Jungovej knihy Symboly premeny v roku 1912, po ktorej nasledovala oficiálna rezignácia Junga z funkcie prezidenta asociácie v roku 1914. Jung následne založil vlastný smer, analytickú psychológiu, postavenú na konceptoch kolektívneho nevedomia a archetypov.

Ešte skôr než k roztržke s Jungom došlo, opustil Freudov okruh Alfred Adler, jeden zo zakladajúcich členov stredajšej spoločnosti. Adler sa netajil kritikou Freudovho dôrazu na potlačenú sexualitu a namiesto toho zdôrazňoval význam pocitu menejcennosti, ktorý podľa neho vzniká už v ranom detstve, a snahy jednotlivca tento pocit prekonať takzvanou snahou o nadradenosť či kompenzáciou. V roku 1911 Adler spolu s deviatimi ďalšími členmi opustil Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť a založil vlastné združenie, z ktorého sa neskôr vyvinula individuálna psychológia. Rozchod sprevádzalo výrazné osobné napätie a Freud Adlerove myšlienky až do konca života verejne odmietal ako zjednodušujúce a povrchné.

Podobný osud stihol aj Wilhelma Stekela, ktorý bol spoluzakladateľom stredajších stretnutí a dlho pôsobil ako podpredseda Viedenskej spoločnosti. Stekel sa preslávil najmä výkladom snovej symboliky a písal mimoriadne rýchlo a plodne, čo mu u kolegov vynieslo povesť autora nedostatočne overených záverov. Jeho spor s Freudom sa vyostril okolo otázok redakčnej kontroly nad odborným časopisom a napokon aj on v roku 1912 z hnutia vystúpil.

Osobitne dramatický bol vzťah medzi Freudom a maďarským psychoanalytikom Sándorom Ferenczim, ktorý patril k jeho najbližším a najdôveryhodnejším spolupracovníkom. Ferenczi zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie a dlhé roky bol Freudovým dôverníkom v osobných aj odborných záležitostiach. V posledných rokoch svojho života sa však Ferenczi začal odkláňať od klasickej techniky, experimentoval s aktívnejším a citovo angažovanejším prístupom k pacientom a kládol väčší dôraz na skutočnú, nie iba symbolickú realitu detskej traumy. Freud tieto experimenty vnímal s rastúcimi obavami a otvorene ich kritizoval, čo viedlo k citeľnému ochladeniu ich dlhoročného priateľstva ešte pred Ferencziho smrťou v roku 1933.

Otto Rank, pôvodne Freudov obdivovateľ bez formálneho lekárskeho vzdelania, sa vypracoval na jedného z najbližších členov vnútorného kruhu a dlho pôsobil ako tajomník Viedenskej spoločnosti aj ako redaktor odborných publikácií hnutia. V dvadsiatych rokoch však Rank rozvinul vlastnú teóriu, v ktorej za ústredný zdroj neskorších úzkostí označil samotnú traumu narodenia, čo Freud a jeho okruh odmietli ako neopodstatnené zjednodušenie celej psychoanalytickej teórie. Rank napokon v roku 1926 z Viedne odišiel do Paríža a neskôr do Spojených štátov, kde ďalej rozvíjal vlastný, na vôli jednotlivca založený terapeutický prístup.

Aby sa podobné roztržky v budúcnosti aspoň čiastočne predišlo, vytvoril Ernest Jones v roku 1912 takzvaný Tajný výbor, malú skupinu najvernejších Freudových stúpencov, medzi ktorými boli okrem Jonesa aj Ferenczi, Rank, Karl Abraham, Hanns Sachs a neskôr Max Eitingon. Členovia výboru od Freuda symbolicky dostali starogrécke intaglie zasadené do prsteňov. Napriek tomuto zámeru sa napokon aj vnútri samotného výboru objavili trenice, najmä medzi Rankom a ostatnými členmi.

Samotné stredajšie stretnutia mali od začiatku pomerne rituálny charakter. Účastníci sedeli v presne stanovenom poradí okolo stola, Freud sedával oproti dverám a zápisnice z jednotlivých večerov sa starostlivo archivovali — z veľkej časti sa zachovali dodnes a predstavujú cenný zdroj poznania o tom, ako sa psychoanalytická teória formovala v priamej diskusii, nie iba v publikovaných textoch. Témy sa striedali od výkladu konkrétnych klinických prípadov cez literárne a umelecké diela až po širšie filozofické otázky, pričom Freud si zvykol ponechávať posledné slovo a jeho hodnotenie malo v diskusii citeľne najväčšiu váhu.

Adlerova individuálna psychológia sa napokon rozvinula do svojbytného terapeutického smeru, ktorý kládol dôraz na sociálny kontext človeka, na jeho životný štýl a na takzvaný sociálny cit — schopnosť jednotlivca zaradiť sa do spoločenstva a prispievať k nemu. Na rozdiel od Freudovho dôrazu na potlačené detské konflikty Adler viac pracoval s aktuálnymi životnými cieľmi pacienta a s tým, ako si buduje svoj jedinečný spôsob zvládania preciťovanej menejcennosti. Jeho myšlienky sa neskôr stali dôležitým zdrojom inšpirácie aj pre humanistickú psychológiu a pre rôzne prístupy zamerané na výchovu a vzdelávanie detí.

Jungova analytická psychológia sa zase rozvíjala smerom, ktorý Freud považoval za takmer nezlučiteľný s vedeckým rámcom psychoanalýzy. Okrem konceptu kolektívneho nevedomia, ktoré má podľa Junga spoločné celé ľudstvo a prejavuje sa v podobe univerzálnych archetypov, rozpracoval aj typológiu osobnosti rozlišujúcu medzi introverziou a extraverziou, ktorá sa neskôr stala základom mnohých populárnych psychologických testov. Jungov záujem o alchýmiu, mytológiu a duchovné tradície rôznych kultúr z neho urobil postavu, ktorá dodnes priťahuje záujem širokej verejnosti.

Ferencziho odklon od klasickej techniky sa spája najmä s jeho experimentmi s takzvanou vzájomnou analýzou, pri ktorej sa terapeut a pacient v istých fázach liečby striedali v rolách analytika a analyzovaného. Tento prístup, ktorý dnes väčšina psychoanalytikov považuje za problematické prekročenie profesionálnych hraníc, vychádzal z Ferencziho presvedčenia, že mnohé Freudove pacientky hovorili pravdu, keď opisovali skutočné zážitky zneužívania, a že ich prílišné odmietanie ako čisto fantazijných konštrukcií môže byť pre liečbu kontraproduktívne. Historici psychoanalýzy dnes Ferencziho prínos hodnotia výrazne priaznivejšie, než ako bol vnímaný v čase jeho smrti.

Historické hodnotenie týchto rozkolov sa v priebehu desaťročí menilo. Prvé oficiálne dejiny hnutia, ktoré napísal Freudov dôverný priateľ a životopisec Ernest Jones, zobrazovali odídených učeníkov prevažne ako postavy, ktoré zradili spoločnú vec alebo neuniesli intelektuálnu náročnosť pôvodnej teórie. Neskorší historici, napríklad Henri Ellenberger či Peter Gay, tento obraz výrazne nuansovali a poukázali na to, že jednotlivé rozchody mali svoju vlastnú vnútornú logiku, boli poháňané aj legitímnymi teoretickými nezhodami a že Freud sám v týchto konfliktoch nezriedka vystupoval autoritatívne a len ťažko znášal akékoľvek spochybnenie svojich záverov.

Napriek všetkým týmto rozchodom si treba uvedomiť, že spory neboli len prejavom Freudovej osobnej neústupčivosti, ale odrážali aj skutočné teoretické nezhody o povahe ľudskej psychiky, ktoré dodnes rezonujú v rôznych smeroch psychoterapie. Jungova analytická psychológia, Adlerova individuálna psychológia aj neskoršie prístupy inšpirované Ferenczim a Rankom sa vyvinuli na samostatné, plnohodnotné školy myslenia, ktoré ovplyvnili celé generácie terapeutov a podnes majú svojich praktizujúcich nasledovníkov po celom svete.

Karl Abraham, ďalší člen Tajného výboru, patril medzi Freudových najvernejších a teoreticky najdisciplinovanejších spolupracovníkov a v Berlíne vybudoval jeden z najvýznamnejších psychoanalytických inštitútov medzivojnového obdobia. Jeho prísne dodržiavanie Freudových téz z neho v očiach niektorých kolegov robilo takmer strážcu ortodoxie, no zároveň bol uznávaný ako mimoriadne systematický klinik, ktorý rozpracoval najmä teóriu vývinových štádií libida a mechanizmy melanchólie. Abrahamova predčasná smrť v roku 1925 pripravila hnutie o jednu z jeho najstabilnejších opôr práve v období, keď sa vnútorné spory vyostrovali.

Ernest Jones zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní psychoanalytických spoločností vo Veľkej Británii a neskôr, po Freudovom nútenom odchode z Viedne v roku 1938, pomohol zorganizovať jeho emigráciu do Londýna. Jones je zároveň autorom trojzväzkovej Freudovej biografie, ktorá na dlhé desaťročia formovala oficiálny obraz zakladateľa psychoanalýzy a jeho vzťahov s odídenými učeníkmi, hoci moderní historici jej interpretácie na viacerých miestach spochybnili ako príliš jednostranné.

Opakované rozkoly napokon výrazne ovplyvnili aj to, ako sa psychoanalytické hnutie inštitucionálne usporiadalo. Práve v reakcii na skúsenosť s odídenými učeníkmi sa presadila požiadavka, aby sa každý budúci psychoanalytik najprv sám podrobil vlastnej výcvikovej analýze pod dohľadom skúseného analytika, čo sa stalo základným pilierom výcvikových inštitútov dodnes. Táto štruktúra mala zabezpečiť väčšiu jednotnosť teoretického aj klinického prístupu, no paradoxne priniesla aj nové zdroje autoritárskych konfliktov v rámci jednotlivých národných spoločností.

V ďalšej časti série sa pozrieme na to, ako sa psychoanalýza po prvej svetovej vojne rozšírila do Spojených štátov a Veľkej Británie, a na úlohu, akú v tomto šírení zohrala Freudova dcéra Anna Freudová.